Mám šťastie na maminky s menom Radka :) Príbeh tejto Radky je však úplne iný a je zo štandardnej slovenskej pôrodnice. Je dôkazom toho, že každý pôrod je jedinečný a najdôležitejšie je byť presvedčená o svojich rozhodnutiach a stáť si za nimi. Len keď ste v súlade so sebou, môžete zažiť pôrod, o akom snívate.
Kurz Hypnopôrod neznamená, že musíte rodiť len jedným predpísaným spôsobom, naučí vás ako veriť v seba a svoju silu a zostať v každej situácii počas pôrodu v kľude, pokojná a vyrovnaná, nech pôrod prebieha akokoľvek.
Keď ma Saška poprosila, aby som napísala svoj pôrodný príbeh, najskôr som nevedela, kde začať a ako celú tú udalosť vlastne popísať :) .Moje tehotenstvo a nakoniec aj pôrod boli v podstate bezproblémové.
Som typ človeka, ktorý dúfa v to najlepšie, ale obáva sa najhoršieho. Aspoň ma to prinútilo naštudovať si o pôrode čo najviac a zúčastňovať sa všetkých možných kurzov (aj keď, bohužiaľ, počas pandémie len online). Čo mi asi najviac pomohlo, bola tehotenská joga, ktorú som cvičila pravidelne minimálne dvakrát do týždňa od cca. 15tt. Dodalo mi to sebadôveru, precvičovala som ten správny pohyb a tie správne časti tela, ktoré som potrebovala mať silné.
So Saškou ma zoznámila už dávnejšie moja sesternica. Boli sme spolu na dovolenke. A teda, keď mi sesternica povedala, že Saška sa venuje kurzom hypnopôrodu, vedela som, že je to veľmi príjemná baba a teda že aj kurz bude určite prínosný. A nemýlila som sa :). Na Saškinom kurze mi najviac pomohli relaxácie a nácvik správneho dýchania, ktoré som následne pri predýchavaní kontrakcií aj patrične využila. Saška má veľmi príjemný hlas. Ako šitý na relaxácie a teda nečudo, že pri jednej som počas kurzu aj celkom tvrdo zaspala :).
Ako sa blížil dátum pôrodu, tak som okrem cvičenia praktizovala aj masáž hrádze a snažila sa cvičiť s Aniballom. Priznám sa ale, že Aniball nebol úplne pre mňa. Trochu som sa toho bála a keď som chcela balónik trochu viac nafúknuť, tak som väčšinou krvácala. Preto som toho veľa nenacvičila.
No a prišiel deň D. Môj pôvodný termín bol 21.3, ale podľa ultrazvuku v 12tt. to malo prísť o 4 dni skôr. A tak aj bolo. Kontrakcie mi začali večer. Najskôr som nevedela posúdiť, či sa jedná o poslíčkov alebo toto je už ono. Preto som si radšej šla ľahnúť, aby som bola na pôrod dostatočne oddýchnutá. Kontrakcie ale neslabli a začala odtekať aj hlienová zátka. Tak som povedala priateľovi, že poďme radšej do nemocnice a prinajhoršom ešte prídeme domov. Rodila som v ružinovskej nemocnici a keďže bývame blízko, neprekážalo mi previezť sa.
Prijímala ma veľmi príjemná pôrodná asistentka, ktorá ma vyšetrila pomocou monitora a tiež so mnou súhlasila, že asi ma ešte pustia domov. Keď ale prišla službukonajúca doktorka a zmerali mi tlak, domov ma už pustiť nechceli. Tlak som mala vyšší už nejaký ten týždeň pred pôrodom. Doktorka nechcela nič riskovať a teda som strávila noc na „čakačke“. So mnou tam boli ešte dve ženy. Totiž obdobie, v ktorom som rodila, bolo veľmi plodné a pôrodnica bola úplne plná. Kontrakcie som nemala nejaké extra silné a teda som si mohla počas noci aj trochu oddýchnuť (aj keď spánkom by som to nenazvala :)). Jediné, čo bolo nepríjemne, bolo počúvať výkriky z pôrodných sál. To mi trochu naháňalo strach, že to aj ja tak budem kričať?
Ráno po vizite ma prišiel skontrolovať aj môj zazmluvnený pôrodník, doktor Chuda. Chodila som k nemu na poradne a keďže bol veľmi príjemný a mala som na neho dobré recenzie, rozhodla som sa, že ho chcem mať pri pôrode. Kvôli vysokému tlaku doktori nechceli nechať nič na náhodu a tak trochu proces urýchlili a podali mi liek na vyvolanie pôrodu. Nebolo to ale nič, čo by proces nejak extrémne urýchlilo. Mohla som v kľude zjesť raňajky a dohodli sme sa, že tak okolo obeda to asi príde :). Po raňajkách už boli kontrakcie celkom silné. Tu som sa maximálne snažila využiť poznatky zo Saškinho kurzu a poriadne ich predýchať.
O nejakú hodinu - dve za mnou prišla pôrodná asistentka, či by som si už priala epidurálku. Ja som súhlasila, že už je čas, a tak sme išli na pôrodnú sálu. O epidurálke som bola presvedčená, že ju chcem asi už od začiatku tehotenstva :). Telo som na pôrod, samozrejme, pripravovala, ale vedela som, že ak je možnosť od bolesti si uľaviť, tak to chcem a epidurálka mi príde ako najlepšie riešenie. Pichla mi ju veľmi milá, skúsená a príjemná anestéziologička. Po chvíli sa mi maximálne uľavilo.
Pôrodná asistentka mi povedala, že ak chcem, už za mnou môže prísť môj priateľ. Ja som ale cítila, že si ešte potrebujem trochu oddýchnuť a pospať a ona, že dobrý nápad. Tak som na pôrodnej sále zadriemala. Cítila som sťahy, ale necítila som bolesť. Nechali ma takto oddychovať asi dve hodiny. Po prebudení, čo bolo okolo obeda, som volala priateľovi, že už môže prísť, ale že má pravdepodobne ešte čas, keďže som si myslela, že to ešte potrvá dlho. Po chvíli ma prišiel skontrolovať doktor, ktorý mi povedal, že veď ja som už otvorená a o chvíľu rodíme.
„Veď vy ste to celé prespali,“ zasmiala sa pôrodná asistentka a ja som nechápala, že vlastne to už je ono a ja to mám skoro za sebou. Priateľ to stihol len tak tak. Doktor mi ešte pustil plodovú vodu a pomaly to začalo. Keďže epidurálka ešte účinkovala, ani pri tlačení som necítila nejakú extrémnu bolesť. Riadila som sa inštrukciami doktora a pôrodnej asistentky a malý bol o chvíľu von. Hneď mi ho priložili na brucho. Bol to neopísateľný pocit pre nás oboch. Malý bol riadny valibuk – 3920 g a 55 cm. Aj napriek tomu bol môj pôrod bez nástrihu a len s kozmetickým šitím. Po dotepaní pupočníka ho išli odvážiť a umyť. Priateľ bol pri tom. Následne mi ho doniesli a za pomoci študentky pôrodnej asistencie, sa malý okamžite prisal. Takto sme spolu strávili na sále dvojhodinový bonding aj s priateľom.
Spätne na pôrod a celkovú starostlivosť v ružinovskej nemocnici spomínam veľmi dobre. Personál na čele s doktorom boli úžasní. Prebehlo to nad moje očakávania. Cítila som sa ako v eufórií, že v podstate všetko vyšlo tak, ako som si to predstavovala (dokonca aj lepšie :)). So všetkými medicínskymi zásahmi som súhlasila a prispeli k tomu, že pôrod bol pre mňa pozitívnym zážitkom bez zbytočnej bolesti a stresu.
Radke ďakujem za možnosť zdieľať jej príbeh.
Comments